Čaja z Paláca - geriatrická mama :-)

A rastie ako z vody...či mlieka :-) Dnes je to jedenásť mesiacov, čo môj malý chlapček vstúpil do môjho "pokojného" života a obrátil ho hore nohami :-). Nikdy by som si predtým nepomyslela, že môj život môže byť ešte lepší. A chaotickejší...:-) Iba "včera" som na ksichtknihu zavesila fotku, kde som sa hrdo pýšila, že môj chrobáčik má už jedenásť týždňov. Na to mi bývalá spolužiačka odpovedala, že ani sa nenazdám, a bude mať jedenásť mesiacov...ta čo si, pomyslela som si. Kde to ešte je... :-)  A ani som sa nestihla otočiť a pozri sa svete, aj Ošo už má jedenásť mesiacov. Už len pár dní a bude to rok...naozaj je pravdou že na našich deťoch vidíme, ako starneme. Doteraz som sa snažila to nevidieť, lebo som deti nemala (aj keď moji synovci pred mojími očami tiež nejako neskutočne vyrástli...len teraz synovec  č. 1 ležal v postielke a usmieval sa na mňa svojími bezzubými ďasnami, a od septembra nastupuje na športové gymázium...). Naozaj to ide tak neskuto

Obyčajná cesta autobusom Dnes, bohužiaľ, nebudem veľmi vtipná, ale nie každý deň je nedeľa, a nie stále sa deje niečo vtipné. Dnes budem kruto realistická. Nehnevajte sa, "teperka taky švit". Stokrát som si povedala, že keď pôjdem nabudúce autobusom, nevezmem so sebou kočiar, iba ho hodím do nosiča a pôjdem (myslela som malého, nie kočiar). Po Košiciach sa premávajú síce tie nové autobusy  ,"nízkopodlažné", ale keď nezastaví priamo pri obrubníku, tak je nám to celkom na prd. Ak nám niekto nepomôže (a to je častejšie než by sa zdalo), tak sa s mojím "storočným" ťažkým, rozheganým kočiarom poriadne namordujem (rozhodla som sa neinvestovať do tejto veci, viete aké sú tie nové kočiare nové? Katastrofa, a aké sú krátke? Môjho "drobca" 75 centimetrového a 10 kilového by som už do toho nového, moderného kočiara nenatrepala. O pol roka by som musela kupovať nový, a mňa blbý ešte nedal pozdraviť. Aj kočiar v ktorom sa viezol ešte môj synovec č. 1

Chalúpka ako z rozprávky...:-) Dnes bude málo slov a veľa fotiek. Pozrite sa na náš víkend mojími očami. Niekedy sú slová zbytočné :-)  Vitajte na našej chalupe :-)

Aj toto všetko dokážem...:-) Tí, čo ma poznajú vedia, že som krásna, úžasná, dokonalá, perfektná... a tak ďalej, a tak ďalej by som vedela pokračovať aj do bezvedomia :-). Preto nikoho neprekvapí, že mi príroda nadelila do vienka množstvo talentov. O niektoré z nich by som sa s Vami veľmi rada podelila.  Talent každého nasr...diť :-)

Chyť to, kým ono chytí teba...:-) Tento príspevok venujem obom mojím sestrám, ako aj ostatným, ktorí trpia arachno či inochrobákofóbiou...:-) Tí, čo ma poznajú vedia, že milujem zvieratká, každého druhu. A nielen tie chlpaté, ale aj tie nohaté, inak nazývané...chrobáky :-). Nech sa deje čokoľvek, nezabijem ani len pavúčika. S Jankou sme raz tak po kancelárii v paláci naháňali maličkého pavúčika (inak je to umenie nájsť chrobáka v takých obrovských priestoroch). Najskôr si ho skúšala chytiť Janka potom ja, ale stále nám unikal. Nakoniec nám našu hru "kto ho skôr chytí" prekazil kolega Guči (inak Gyuszi (čítaj Ďusi), ale moja sestra č. 2 je totálny antitalent na jazyky, tak ho nesprávne nazvala Guči, a odvtedy sa to udomácnilo :-)). Svojou obrovskou topánkou nám to chúďatko prišľapol. Tak sme mu dali niekoľko minútovú prednášku o tom, že zvieratká sa nezabíjajú, zvieratká sa chránia.